Rytier futbalu menom Jozef Hučka

autor: Eugen Magda
1967x čítané

Mal iba 64 rokov, keď odišiel na druhý svet. V októbri to bude už 26 rokov, ale dnes si na neho spomíname preto, že keby populárny obranca košickej Jednoty Jozef Hučka (na sníme vľavo s bratom Vojtechom) žil, v sobotu14. júla by bol oslavoval deväťdesiatku.

Pravda, nie každý má rovnako súdené, hoci na druhej strane populárny Ďoďo, či Joži báči bol šťastný človek, že futbal, ktorý mal rád vari nad všetko, mohol s ním byť celý život v úzkom kontakte.

Košický rodák sa začal zoznamovať s loptou v miestnom klube Törekvés a v rokoch, keď Košice sa ocitli pod maďarskou strechou hral v obrane KVSC. Vtedy ešte ani vo sne netušil, že zelený železničiarsky dres vymení v neskorších rokoch za modrý, ale už funkcionársky, keď sa ocitol v Lokomotíve.

Pravda, ešte dávno predtým v drese Jednoty pomohol Košiciam v roku 1945 vybojovať historický postup do čs. I. ligy a ako jej hráč sa nestratil ani na vrcholnej scéne. Bez väčších starosti sa pohyboval s mužstvom v pokojnom strede tabuľky a hneď v premiérovom ročníku 1945/46 jej pomohol v B-skupine obsadiť 4. miesto. Toto umiestnenie malo o to väčšiu hodnotu, že pre Jednotu znamenalo miestenku hrať o titul majstra Slovenska, o ktorý bojovala s ŠK Bratislava. A tá mala nie hocijaký význam. Košiciam ponúkla prvú veľkú šancu bojovať o primát s Bratislavčanmi, ktorí v ére Slovenského štátu vyhrali štyri z piatich titulov. Favorit bol teda jasný, ale nie vždy platí na športovisku. ŠK sa čudoval, čo sa vlastne deje, lebo nielenže prehral v Košiciach 1:2, ale podľahol aj v domácej odvete 2:3, a tak majstrovská koruna sa zaslúžene ocitla v košických rukách. Lenže vzácny pohár sa po rokoch stratil kdesi pod zemou. A jednoducho ho niet.

Takých futbalistov ako bol obranca Hučka, ani v jeho časoch nebolo veľa. Nebol síce reprezentantom, ale na trávniku vydal zo seba vždy všetko. Aj v roku 1951, keď zlúčený klub ŠK Železničiari a Dynamo – teda bývala Jednota – siahal po historickom čs. titule, o ktorý pod názvom Dynamo ČSD prišiel košický futbal až v záverečnom kole. Derby s Prešovom mu stačilo vyhrať 1:0 a Košice by boli hore nohami, ale za stavu 0:0 Gajdoš iba nastrelil žrď Mrlinovej brány, a tak sa nakoniec radosť sťahovala do Bratislavy, kde celok NV dosiahol majstrovský hattrick a Košice sa museli uspokojiť s bronzom.

Po ôsmich ligových sezónach skončil Hučka s aktívnym ligovým futbalom a začal sa krútiť okolo tohto športu ako funkcionár. Bol rovnako obetavý, ako hráč, takže futbalu odovzdával stále všetko. Preto mohol byť nejaký čas ako tajomník FO v Čermeli a dlhoročným funkcionárom, ktorý vedel hráčom prehovoriť až do duše. Pravda, vysoko si cenil napríklad umenie a prístup k futbalu v podaní Kozáka, Módera, Farkaša a ďalších hráčov.

Aj keď vekovo nebol ešte taký starý, preto jeho skon mnohých veľmi prekvapil. Zaujímavé je, že v roku 1986, keď v júni Lokomotíva vypadla z najvyššej súťaže, 23. októbra sa z Čermeľa rozletela správa o jeho úmrtí, že Košice, Lokomotíva a celý náš futbal stratil človeka, ktorý bol príkladom ako treba mať túto hru rád a byť jej rytierom a vyznávačom. Inými slovami – najstarší člen z bratského štvorlístka Hučkovcov bol nielen najlepší, ale bezkonkurenčne i najpopulárnejší.