Korunný princ postupne našiel ambície

autor: Pito
1864x čítané

Byť korunným princom je síce pekné, ale pokiaľ sa tento status objavuje častejšie a viackrát po sebe, tak to prináša so sebou aj istú dávku frustrácie. To si iste uvedomuje po jeseni aj tréner Záhradného Marián Merkovský v piatoligovej súťaži v skupine Šarišskej.

„Moje ambície sú stále najvyššie a pokiaľ sa s tým stotožní vedenie klubu, tak potom je o čo hrať,“ rozhovoril sa kouč ŠK. Podľa neho tento ročník je iný než predošlé, keďže niet takých jasných favoritov, ako predtým Pušovce či Š. Michaľany. To, že na čele je Bardejov-Dlhá Lúka, berie ako fakt kopírujúci situáciu z leta, keď sa tento tím posilnil. „Teraz sú všetci účastníci vyrovnaní, niet jasného lídra a to sľubuje vyrovnaný priebeh. Kto sa viac viezol na víťaznej vlne a má dobrú partiu, tak z toho ťažil.“ Tieto slová sa dajú dešifrovať aj tak, že v Záhradnom to o čosi viac zaškrípalo než u vedúceho celku. Pritom napriek zmenám sila kádra je približne rovnaká než predtým. Problémom však zostáva útočná činnosť, lepšie povedané obsadenie hrotového postu vzhľadom na to, že v priebehu prvej časti odišiel kanonier Jačišin a ďalší vysunutý útočník Fedor je kvôli zraneniu dlhšie mimo. Okrem toho zdravotné problémy kvárili aj Grešáka. Prišiel však Pavlovič a Pankuch. „Musíme nájsť hlavne útočníka, inak budeme mať problém. Som štyri a pol roka v tomto klube, hráme stále ofenzívne, lenže v počte nastrieľaných gólov je to po jeseni čoraz menej a menej. Jednak nás súperi prečítali a okrem toho nastupovali sme stále bez klasického zakončovateľa.“ Prečo je teda znovu Záhradné „iba“ druhé? „Stále nám čosi chýba, aby sme viedli. V lete nastala menšia stagnácia, riešili sa iné veci a nevenovali sme dosť pozornosti doplneniu súpisky. Upadla trošku morálka, slabšie sa trénovalo. K tomu prišiel odchod Jačišina. Až po niekoľkých kolách, keď sme niekedy vyhrávali so šťastím o gól, nastalo oživenie, niektorí okolo futbalu sa zobudili a zistili, že môžeme o niečo hrať. Preto sa domnievam, že ambície nie u každého smerovali k tomu, aby sme figurovali čo najvyššie. Otázka stojí tak, čo sa podarí v zime. Ak doplníme káder, tak bude to pre nás výzva, aby sme ukázali, na čo máme. Pokiaľ ten záujem nebude a chlapci nepristúpia k povinnostiam zodpovedne, tak nemienim odštartovať jarnú odvetu.“ To sú slová do bitky a hodená rukavica pre funkcionárov i zverencov od kouča, ktorého neuspokojujú priemerné méty. „Stále chcem o niečo hrať.“

Letmý spätný pohľad kormidelníka naznačuje, že vstup nebol na doraz, s maximálnym nábojom. „Už príprava tomu nasvedčovala. Odohrali sme poltucet duelov v príprave, ale iba raz sme sa zišli viac ako trinásti.“ Bol to negatívny signál, ktorý niečo predznamenal. „Premiéra v Demjate bola rozpačitá, lebo do prestávky sme mohli prehrávať rozdielom triedy.“ Ďalej viackrát Záhradné dominovalo len o gól, čo prispelo k učičíkaniu a každý sa tváril spokojne. „Ľudia – funkcionári i hráči si mysleli, že sa nám nič nemôže stať. Išlo to samospádom.“ Lenže v 6. kole v Bardejove-Dlhej Lúke prišli hostia z ŠK len dvanásti a musel nastúpiť aj kouč, navyše sa zranil Jaworek. „Zrazu sa každému otvorili oči a nastala mobilizácia ako ďalej.“ Pribudli traja borci, čo rok nehrali, aby aspoň početnosť kádra bola na úrovni, k tomu prišli dvaja mladíci zo Š. Michalian, ktorí sa však bleskovo „stratili“. „Boli sme iba kusy, ale kvalitu sme postrádali.“ Záhradné sa v ďalšom priebehu pretĺkalo aj s podporou šťasteny na úkor kumštu, keď neraz skórovalo v hodine dvanástej. „Niekedy sme však mali aj smolu, trebárs doma s Demjatou alebo v Koprivnici.“ Najlepší zápas bol vo V. Šariši, najslabší doma s Čirčom. Podľa M. Merkovského boli osobnosťami celku Vaško, Jaworek, Kondžura a Krajňák. „Ostatní – hlavne „domorodci“ – sú zasa srdciari.“