Západniar Bobok bol strážcom svätýň východu

autor: Eugen Magda
1730x čítané

V polovici päťdesiatych rokov minulého storočia Košice žili futbalom. Po kratšom ligovom pôste sa tešili na zápasy našich najelitnejších mužstiev, čo najlepšie prezrádza skutočnosť, že hneď 11. marca 1956 na premiéru najvyššej súťaže s Duklou Praha prišlo desať tisíc divákov, ktorí tlieskali nadšenému výkonu nováčika a jeho remíze 2:2 s favoritom. Na trávniku sa prezentoval v zostave: Bobok – Czeszciczky, Felszeghy, Labodič, Samuelčík, Skyva, Kánássy, J. Gajdoš, Polgár, Buberník, Schwarz. Nie jeden košický fanúšik si ešte aj dnes zhlboka povzdychne, lebo futbal bol v tom čase na takej vysokej úrovni, že ani títo hráči, čo niečo na vrcholnej scéne skôr alebo neskôr dokázali, nevedeli zachrániť metropole východu účasť medzi elitou pre nasledujúci ročník.

Brankár Bobok po 17 ligových zápasoch medzi košickými žrďami však o miestenku hrať v elitnej spoločnosti neprišiel. Dostal totiž povolávací rozkaz do Dukly Pardubice. V sezóne 1957/58 chytal spolu so Žejdlíkom, okrem ktorých mal tréner Štefan Čambal, ktorého neskôr vystriedal Jiří Zástěra – do poľa Antalu, Morávka, Lálu, Halma, P. Daněka, Kosa, Kvašňáka, Nováka, Vovorského Lichtnégla, Mareka, T. Pospíchala, Šonku, Zikána, Ptáka, Nepomuckého, Grunda a Vrečiča. Kolektív obsadil v tomto zložení ôsme miesto. V nasledujúcom ročníku brankárske trio vytvoril spolu s Kaclíkom a Holešom. Do zeleného sa z nových obliekli napríklad aj Mravec, V. Masný, Jarábek, Kopanický a ďalší. Duklu však v I. lige zachránili len úspešnejšie vzájomné zápasy s bodovo rovnakou Žilinou, pravda, trnavský odchovanec už pomaly vyzliekal vojenskú uniformu a z mesta perníkov putoval opäť na východ. Pre zmenu nie do druholigových Košíc, ale na štadión prvoligového Tatrana Prešov, z ktorého zasa gólmana Javorka netrpezlivo čakali v bratislavskej Červenej hviezde.

Na otázku, či ho do zeleno-bielych farieb zlákali šikovní funkcionári, alebo v tom čase Mária Tomovičová – teda neskôr jeho pani manželka – nám sama s úsmevom odpovedala: „Ja nie, pretože som tiež Trnavčanka, takže na východ ma privábil manžel.“

Pre súčasníkov jej meno veľa nehovorí, pritom... „V päťdesiatych rokoch som spolu s Bucovou-Harvanovou reprezentovala Slovensko v stolnom tenise.“

Nuž, aj to je dôkaz o tom, že Bobokovci žili športom a pochopiteľne, vzájomne si držali palce, čo sa prejavovalo aj v ich rodinnom živote, ktorý spestril i jeho pobyt v prešovskom drese. V ňom sa mu začalo dýchať o to ľahšie, že I. liga ročníka 1959/60 mala už o dvoch účastníkov viac - teda 14 mužstiev. Na konci sezóny sa pod taktovkou trénera Gejzu Šimanského a neskôr Jozefa Steinera tešil z deviatej priečky v kolektíve, ktorý spolu s ním tvorili brankár Večerka, ďalej Varga, Čepček, Felszeghy, Janoščin, Petroš, Páll, L. Pavlovič, R. Pavlovič, Gavroň, Ferenc, Kulan, Martinček a M. Medviď. O rok na to poskočil Tatran na šiesty stupienok, keď zaostal iba o bod za tretím Slovanom, na jar 1962 bol ôsmy, v 1963 dokonca len desiaty...

Na prvý pohľad sa mnohým zdalo, že ide o čoraz viditeľnejší pokles výkonnosti mužstva. Lenže Prešovčania rýchlo obrátili všetko mienky naruby, keď v nasledujúcich dvoch sezónach dosiahli historické úspechy klubu v čs. futbale. Najskôr v ročníku 1963/64 skončili na treťom stupienku a v 1964/65 vystúpili až na druhý, keď úspešnejšia bola iba pražská Sparta, ale zato za Tatranom skončil obhajca titulu Dukla Praha, ktorý sa usadil až na ôsmom mieste so šesťbodovým mankom! Radosť medzi fanúšikmi bola obrovská, veď zástupca Šariša zrazu velil nielen celému slovenskému, ale s výnimkou letnianskeho tímu i celému československému futbalu. Jednoducho, to tu ešte nebolo! Prešov oslavoval trénera Jozefa Steinera a nevšedných hrdinov – Boboka, Holeša, Gavroňa, Pálla, Bombu, M. Urbana, Žarnaya, Petroša, Kozmana, Riasa, Petruľáka, Štefana st., Oberta, Kulana, L. Pavloviča a ďalších.

Brankár Jozef Bobok, ktorý sa narodil 30. septembra 1934, mal teda načo spomínať. Akoby život mu však velil ísť tam, kde sa natrvalo zapíše medzi najlepších. Na tohto skvelého gólmana spomínajú už len najstarší priaznivci nášho futbalu, hoci ligové referáty a komentáre nie raz skloňovali jeho meno v tom najlepšom vydaní. Žiaľ, u nás na všetko veľmi rýchlo zabúdame, čím ochudobňujeme našu slávnu a krásnu históriu. Zabúdajú i fanúšikovia, zväčša aj kluboví funkcionári. Ani nečudo, keď mnohí nepoznajú z kapitol svojich dejín najkrajšie riadky ozdobené úspechmi.

Napokon, režisér života rozhodol, že 15. mája odišiel Jozef Bobok z Prešova strážiť bránu nebeskú. Počas jesene svojho života trpel veľa, čo si odniesli obe jeho nohy. Napriek tomu všetky bolesti a nevďačný životný údel znášal hrdinsky. So svojím ťažkým zdravotným stavom sa neuveriteľne, viac než chlapsky, vyrovnal, futbal a športové prenosy na televíznej obrazovke azda boli najväčším balzamom na všetky rany. Keby ešte žil teraz 30. septembra by mal 80 rokov. Život však zavelil ináč...