Tu môžete mať svoj banner za 50€ / mesačne pre viac info kontaktujte SEKRETARIÁT. VsFZ Prenájom priestorov v budove VsF 6€/m2 za mesiac

 

12. 04. 2014 o 09:16

Šesťdesiatnik Ján Kuchár bol dobrým ligistom i masérom

autor: Eugen Magda
1597x čítané



Ak si zalistujeme v čs. futbalových análoch, nájdeme v nich na vrcholnej scéne troch Kuchárovcov. Prvým bol útočník prešovskej Slávie, Tatrana a košickej Jednoty Jožko, druhým v poradí Štefan, ktorý sa objavoval v žilinskej a třineckej ofenzívnej formácii a tretím obranca ligových VSS a ZŤS Košice Ján Kuchár. Práve on pútal donedávna pozornosť, lebo po hráčskej kariére sa stal masérom ZŤS Košice, VSS Unimex, 1. FC a s výnimkou jedného roku, keď tigri zanikli, v tejto role pokračoval do vlaňajšieho leta i v novovzniknutom klube MFK Košice.

Na Slovensku treba hľadať takého maséra, ktorý hral I. futbalovú ligu. V Košiciach ho mali vyše štvrťstoročie, a tým mužom nebol nik iný, ako bývalý univerzálny futbalista Ján Kuchár, ktorý debutoval v drese strojárov v prvoligovom ročníku 1976/77. Skončili však iba na 16. mieste a opustili elitu. V nižšej súťaži mohol v boji o postup uplatniť získané skúsenosti dvojnásobne, pretože po triumfe na Slovensku čakala Košičanov dvojkolová kvalifikácia o postup do I. ligy s víťazom I. ČNL Spartakom Vlašim. Zhostili sa jej výborne, lebo po domácom triumfe 4:1 vyhrali pod taktovkou trénera Michala Vičana aj na pôde súpera 2:1 a stali sa opäť ligistami. Hoci v oboch zápasoch hrali ešte pod názvom VSS, na vrcholnú scénu prišli ako ZŤS. V tom čase bol už Kuchár väčšinou hráčom základnej zostavy. „Hrával som v obrane, alebo v zálohe, ale z divíznych Prakoviec, kde ma sledovali tréner Ján Hunčár spolu s funkcionármi Františkom Nográdym a Štefanom Bačinským, som prišiel ako útočník. Mal som 21 rokov, vojenčinu za sebou, takže som sa mohol plne venovať futbalu,“ hovorí rodák z Helcmanoviec, ktorý natrvalo zakotvil v Košiciach, no aj dnes sa vie nadchnúť pohľadom a vychutnať si krásnu scenériu vlastného rodiska. Najväčšiu radosť mal v ročníku 1978/79, v ktorom strojári obsadili medzi elitou deviatu priečku, a tiež po nasledujúcej sezóne, veď po dvojkolovom finále proti ZVL Žilina sa tešili z víťazstva v Slovenskom pohári, i keď v boji o Československý pohár ZŤS na Spartu Praha, ktorá v tom čase hrala aj s košickým stredopoliarom Jaroslavom Pollákom, nemali. Na jar 1981 bolo vo VŠA opäť smutno. Mužstvo čakal druhý zostup, ktorý bol s pribúdajúcimi rokmi o to smutnejší, že sa žlto-modrí i pri veľkom úsilí už nikdy nevrátili do vybranej spoločnosti. Pri troške šťastia mohli ligový pád zmierniť vo finále Slovenského pohára, ale doma s banskobystrickou Duklou iba remizovali 1:1 a v odvete jej podľahli 0:1.

A jeho cesta k masérskemu umeniu a do realizačného tímu strojárov? „U nás práve končil Svätopluk Látal a požiadal ma spolu s funkcionármi, či by som sa neujal masérskej práce. Urobil som si kurz a od tých čias pracujem v tejto role, vlastne od konca ZŤS a vzniku VSS Unimex, keď ich viedla trénerská dvojica Jozef Móder - Bohumil Andrejko, potom v 1. FC od jeho vzniku až takmer do dnešných dní v MFK.“ Prežil teda aj najkrajšie roky tigrov, keď získali Slovenský a Československý pohár v roku 1993 a súčasne postúpili do slovenskej I. ligy. V sezónach 1996/97 a 1997/98 oslavoval dva majstrovské tituly, po prvom triumfe aj víťazstvo v Matičnom Pribinovom pohári, ale predovšetkým bol očitým svedkom zápasov Ligy majstrov, stretnutí PVP a Pohára UEFA, mal možnosť sledovať veľkých súperov, pracovať na najmodernejších svetových štadiónoch, či už v chráme futbalu na Old Trafford v Manchestri, De Kuip v Rotterdame, Delle Alpi v Turíne, Anfield Road v Liverpoole, Idraets Parku v Kodani, v zápase Pohára UEFA v Celtic Parku v Glasgowe a inde. „Obdivoval som napríklad Turín, kde sme mali reprezentačné priestory so všetkým, čo si táto činnosť vyžaduje od A do zet na najvyššej úrovni. Výnimkou bolo zasa predkolo Ligy majstrov v severoírskom Cliftonville, kde sme sa tiesnili v malých priestoroch, dokonca v nečistote, v nehygienickom prostredí, čo sme nikde inde nezažili ... A to sa už písal rok 1998, takže to bolo pre mňa prekvapenie.“ Nuž, s futbalom zažil toho neúrekom. Po radostiach, keď 1. FC žiaril na výslní, prežíval s nim aj najťažšie obdobie po pád z I. ligy až do chvíle, keď tigri zmizli z futbalovej mapy. Nebolo to ľahké pre človeka, ktorý od svojich žiackych liet žil a žije stále s futbalom a bol jediným, čo v tomto klube od začiatku až do konca zostal na lavičke a prežil aj chvíle, keď hráči mali po zápasoch a tréningoch v šatni tmu, studené sprchy, alebo voda vôbec netiekla.

Málokto si všimol, že bol jediným mužom v 1. FC, ktorý od jeho zrodu až donedávna pri MFK bol vždy pri prvom mužstve seniorov. Tento nevšedný a ozaj pozoruhodný primát mu už nik nezoberie. Možno, iba Janko (narodený 12. apríla 1954) si v kolotoči častých zmien túto skutočnosť uvedomuje, najmä v týchto dňoch, keď oslavuje šesťdesiatku. Napokon sám zohral 96 zápasov v I. lige, v ktorej aj trikrát rozvlnil siete, ďalších 105 odohral v I. SNL - dokonca z bývalých ligistov bol na masérskej lodi iba so Žilinčanom Jaroslavom Mintálom - a vie, čo takéto služby znamenajú pre každého hráča. Nakoniec, kto vie aktérom v kopačkách poradiť a pomôcť viac, ako práve on, čo dokonale poznal všetky lieky na boľačky a únavu po fyzickej námahe? A nielen to. Vývoj nemožno zastaviť ani v tejto oblasti, čo on, dlho ako vekove i služobne najstarší masér Corgoň ligy okúsil veľkú školu života na vlastnej koži, čo je vždy na nezaplatenie. Veď roky malo mužstvo iba jedného človeka, ktorému vari pomaly liezla robota takmer krkom. Ešteže nie ku kolapsu. Vyše štvrťstoročie bol Ján Kuchár masérom. Ozaj fundovaným. Napokon, od väčšiny ostatných bol podkutý futbalovou praxou, ktorá sa mu odplácala aj na masážnom stole, preto z nej bral úroky. Je to tvrdá práca, ktorá chce celého človeka. Kedysi začínal na tomto poli sám, potom boli pri mužstve dvaja.

„Pri dnešných nárokoch a pravidelnej práci so všetkými hráčmi, sám by ju jeden muž na vysokej profesionálnej úrovni už sotva zvládal. Ani netajím, že niekedy, keď som prišiel po šichte domov večer po deviatej, vypil som veľa tekutín, zaspal a z tvrdého spánku ma nič nevyrušilo. O to viac, že človek s pribúdajúcim vekom predsa len viac pociťuje únavu.“ vyznal sa pred niekoľkými mesiacmi človek, ktorý robil všetko okolo futbalu plných 38 rokou s láskou profesionála.